O nemocnici

28.12.2020

Koronavírus jej dal na výber. Buď sedieť doma, alebo sa aktívne zapojiť do prvej línie a zistiť, čo je krízová medicína na vlastnej koži. Kristína Rečková, 22-ročná medička z Handlovej, ktorá študuje na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci neváhala ani chvíľu. Vrátila sa domov a rozhodla sa pomáhať v mobilnom odberovom mieste (MOM) Nemocnice AGEL Handlová. Čo jej táto skúsenosť priniesla a ako sa pozerá na takúto medicínsku prax nám prezradila v rozhovore.

Ako ste sa vlastne dostali pracovať z vysokej školy v Olomouci do mobilného odberového miesta v Handlovej?

Keď nám bola v Čechách udelená pracovná povinnosť  a výuka sa zmenila opäť na distančnú, tak som rozmýšľala, kam by som mala ísť vypomáhať. Keďže mňa si  nevyžiadala konkrétna nemocnica v Českej republike, ako sa stalo mnohým spolužiakom, napadlo mi, že skôr než by som šla vypomáhať niekde ďaleko, tak sa najprv opýtam doma.  Zháňali človeka do  MOM a tak som sa ocitla tu.

Keď ste išli študovať medicínu, zrejme ste nepočítali s tým, že príde pandémia a budete takto "povolaná" do prvej línie. Mali ste strach?

Tak s tým sme rozhodne nepočítali, vôbec sme si nič podobné nevedeli predstaviť.  Keď som sa to minulý rok na jar dozvedela, zobrala som si z internátu len pár vecí a počítala som,  že o mesiac budem naspäť. Ísť vypomáhať som sa  nebála, pretože veľa spolužiakov vypomáhalo už v  prvej vlne a zvládali to dobre. Bolo už na čase, aby som aj ja  prispela svojou troškou.

Čo všetko táto práca obnášala? 

Mojou úlohou bolo prísť včas, prezliecť sa do ochranného odevu, prichystať miestnosť  a potom podľa toho, ako sme sa dohodli. Buď bola moja úloha testovať a vyhodnocovať alebo zapisovať údaje. Po skončení sme museli miestnosť uzavrieť, riadne vydezinfikovať  povrchy, všetko, čoho sme sa dotkli takže napríklad aj perá, nožnice atď. a vyumývať dlážky, zapnúť germicídny žiarič. Vôbec to nebolo také jednoduché, ako som si najprv myslela, hoci testovanie bolo jednou z tých lepších prác. Viem, že niektorí moji spolužiaci pracovali na 12 hodinové smeny v nemocnici ako pomocný personál podľa konkrétnej potreby.

Naučili ste sa niečo nové, čo vám táto skúsenosť dala? 

Myslím si, že navždy budem vedieť správne urobiť výter a taktiež som sa celkom zdokonalila v rýchlopisectve. Som rada za každú skúsenosť, ktorú môžem pred nástupom do praxe získať. Táto možno nebola o získavaní nových vedomostí a chode nemocnice, ale rozhodne mi dala okúsiť prácu pod tlakom, na očiach ľudí a v časovej tiesni.

Ako sa správali ľudia či pacienti? Máte skôr pozitívne, alebo aj nepríjemné zážitky z práce v MOM?

Ľudia boli vo väčšine skutočne milí a chápaví,  svoju prácu sme vykonávali priamo pred nimi tak videli, že máme plné ruky práce a robíme čo môžeme. Niekedy na záver nastával problém, keď niekto na poslednú chvíľu dobehol a bol na nás nahnevaný, že už sa ho otestovať nemohlo, keďže sady a prísne protidepidemiologické opatrenie to už nedovolili. Často som mala po pracovnej dobe ešte povinnú výuku  a museli sme skončiť tak, aby som všetko stihla. Možno si niektorí taktiež neuvedomili, že  od rána sme si nemohli ani odskočiť alebo sa napiť. Na vtipy nebol príliš čas, ale vtipné mi prišlo, keď sa dal otestovať kamarát a v obleku ma nespoznal. Počas výteru som  mu žartovne povedala, že "budem jemná " pričom som sa mu pozerala do očí a jemu to prišlo ako úplne normálny postup a nenamietal. Inak mám len príjemné zážitky a som vďačná všetkým, s ktorými som sa tam na tú chvíľu stretla a ktorí tam stále pracujú. Vždy boli ochotní mi niečo vysvetliť a ukázať čo treba, mala som šťastie na dobrý a odborný kolektív.