O nemocnici

8.8.2023

K práci zdravotnej sestry ju doviedla skúsenosť s opatrovaním chorej príbuznej. Vtedy ešte netušila, že jej vzťah k tomuto povolaniu posilní aj boj o vlastné zdravie. Lucia Lakatošová pracuje v Nemocnici AGEL Handlová 24 rokov, v súčasnosti je sestrou na diabetologickej ambulancii, kde je nielen pravou rukou diabetologičky MUDr. Viery Kubíkovej, ale aj strážnym anjelom pacientov.

Lucia Lakatošová pracuje v Nemocnici AGEL Handlová už 24 rokov. Prvé týždne covidu boli ťažké pre všetkých zdravotníkov no pre ňu sa budú už navždy spájať nielen so začiatkom pandémie, ale aj so začiatkom boja o zdravie. „Pracovala som na oddelení dlhodobo chorých, kde ležia ťažko chorí pacienti, často v pokročilom veku. Pandémiu sme od začiatku brali veľmi vážne a nikdy nezabudnem na deň, keď vrchná sestra po prvý raz doniesla ochranné overaly, učili sme sa do nich obliekať, bezpečne ich vyzliekať. Vtedy sme pochopili, že je situácia vážna. A ja som práve vtedy, pri toľkom obliekaní a vyzliekaní spozorovala, že niečo nie je v poriadku ani so mnou,“ spomína na jedny z najťažších chvíľ vo svojom živote.

Ako mnohí pacienti, aj ona sa v prvých okamihoch bála priznať, že bojuje s vážnou chorobou. „Keď som si to uvedomila, dookola som sa pýtala, prečo ja, čo som zanedbala, kde som spravila chybu. A ako to celé vôbec dopadne. Nevedela som, ako to povedať kolegom v práci, cítila som sa, akoby som ich zradila. Na jednej strane bola náročná pandemická situácia, pozitívni kolegovia, pacienti, nedostatok personálu, na druhej strane moja choroba. Napokon im to povedal až môj manžel, ktorý je v našej nemocnici lekárom,“ povedala.

Práve rôzne obmedzenia, ktoré pandémiu sprevádzali, sa odzrkadlili aj na priebehu liečby. „Plánované vyšetrenia boli v tom čase zastavené, robili sa len akútne. Mala som šťastie v nešťastí, že aj napriek tomu diagnostika trvala asi len dva týždne. Na PN som šla rovno s nástupom na liečbu. Bolo to pre mňa veľmi náročné obdobie, na jednej strane kvôli chorobe, na strane druhej kvôli dlhému odlúčeniu od manžela, detí, rodiny, keďže som kvôli opatreniam nemohla na liečbu dochádzať z domu. Nikdy neprestanem cítiť obrovskú vďaku všetkým, ktorí v tom boli so mnou. Manžel, deti, rodičia, súrodenci, priatelia, ale aj kolegyne a kolegovia, ktorí sa kvôli mne obetovali, venovali mi svoj voľný čas, telefonovali so mnou, tešili ma úsmevom a humorom, modlili sa za mňa. Nesmierne mi to pomáhalo po psychickej stránke, ktorá, ako všetci vieme, je pre liečbu akejkoľvek choroby veľmi dôležitá,“ vyznala sa.

Po roku od začiatku liečby od lekárov dostala zelenú a mohla sa vrátiť do práce. „Spočiatku som sa bála, ako ma prijme okolie, stále som mala pocit, že som kolegov nechala v štichu. Nevedela som si však predstaviť, ani na chvíľu, že by moje miesto bolo niekde inde, ako pri ľuďoch. Okrem toho som musela riešiť aj pracovné zaradenie, pretože po liečbe mám určité obmedzenia a limity, ktoré ma už budú sprevádzať celý život. Napokon som zakotvila na diabetologickej ambulancii, kde som dodnes. Viem, že nie všade je samozrejmosťou vyjsť v ústrety potrebám a zdravotnému stavu zamestnanca, o to viac si vážim prístup námestníčky pre ošetrovateľstvo Tatianky Gregušovej a celého vedenia nemocnice, že mi našli vyhovujúcu pozíciu, aby bola spokojnosť na oboch stranách,“ opísala chvíle, ktoré sprevádzali jej návrat do práce.

Hoci aj predtým, než sa sama stala pacientom, tušila, že je ťažké zmieriť sa s diagnózou, jej vzťah k tomuto povolaniu vlastná choroba ešte zosilnila. „Teraz sa do pacientov viem vcítiť úplne inak. Poznám strach, s ktorým vchádzajú do ambulancie, aby sa dozvedeli diagnózu. Viem, aké je ťažké prijať, že choroba bude súčasťou ich života. Cítim, ktorí z nich potrebujú len čas, ktorí svoje pocity spracovávajú hnevom, ktorí potrebujú povzbudenie, alebo chvíľku navyše strávenú v ambulancii rozhovorom. Občas sa stane, že sa pacienti v čakárni rozčuľujú, lebo čakajú dlhšie. Možno by sa mohli na chvíľku zamyslieť nad tým, čo ak je práve vnútri niekto, kto potrebuje poradiť, pomôcť sa vyrovnať s problémom, osudom, stačí ho len vypočuť, aby si uvedomil, že má silu čeliť svojim problémom. Ja už chápem, že nás tých pár minút navyše nestojí vôbec nič, no pre pacienta to môže byť viac než dosť,“ zamyslela sa.

Choroba na človeku zanechá hlboké stopy, no zároveň mu ukáže, aká sila sa v ňom skrýva. Dá mu možnosť nahliadnuť do svojho vnútra, vzoprieť sa a zabojovať. „Pacientom, ktorých na ceste životom postretla akákoľvek diagnóza, by som odkázala, aby nikdy nestrácali svoju odvahu chorobe čeliť a nechali veci plynúť. Chorí či zdraví, nikto z nás nevie, koľko tu bude, a hoci to často nedokážeme pochopiť, aj choroba nás môže niekam posunúť. Budeme tu dovtedy, kým tu budeme potrební, možno niekedy len svojou prítomnosťou,“ dodala Lucia Lakatošová.