O nemocnici

19.3.2024

Úloha sociálnych pracovníkov je v mnohých oblastiach života celkom nenahraditeľná. Sociálna pracovníčka z handlovského Senior centra svätej Kataríny je presvedčená, že túto profesiu nestačí vyštudovať, treba mať na ňu, v prvom rade, osobnostné predpoklady. Na významný a jedinečný prínos tohto povolania každoročne upozorňuje Svetový deň sociálnej práce, ktorý pripadá na 19. marca.

Úloha sociálnej pracovníčky je nenahraditeľná aj v Senior centre sv. Kataríny, ktoré funguje pri Nemocnici AGEL Handlová. „Sociálny pracovník v zariadení pre seniorov by mal vedieť načúvať potrebám starších ľudí, mal by byť empatický, milý, úctivý, vtipný, ale občas aj vážny, rázny a zásadový. Hoci som sa vždy zaujímala o psychológiu, zdravotníctvo a samotnú sociálnu prácu som aj vyštudovala, som si istá, že to, čo sociálneho pracovníka naučí prax, sa v žiadnych knihách nájsť nedá. Je to celoživotné učenie a spätne si uvedomujem, že už v detstve vo mne vzťah k tomuto povolaniu pestovali moje prababičky, ktoré sa dožili vysokého veku a ja som s nimi rada trávila čas, počúvala ich príbehy a dlho sa s nimi rozprávala,“ spomína s úsmevom Mgr. Monika Krištofcová na počiatky svojej cesty k profesii sociálnej pracovníčky.

Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že práca v zariadení pre seniorov je stereotypná, opak je pravdou. „Dni sú zakaždým iné, rovnako ako je jedinečný každý z našich klientov. Mojou úlohou je podporovať našich seniorov v sebestačnosti, udržiavať a podporovať ich telesné, duševné a sociálne zdravie, zmierňovať utrpenie a zabezpečiť im dôstojný život. Komunikujem s úradmi, rodinnými príslušníkmi, inými zariadeniami a v prvom rade so samotnými klientmi. Každého z nich musím najprv dobre spoznať, aby som vedela, čo potrebuje a akým spôsobom mu môžem pomôcť, ako ho rozvíjať a udržiavať v kondícii,“ vysvetľuje. Jednoznačná je aj jej odpoveď na otázku, čo je pre ňu na tejto práci najnáročnejšie. „Najťažšie je to, že klienti tú nie sú večne. Keď s nimi človek trávi celé dni, stane sa ich bútľavou vŕbou a lúčenie s nimi je potom veľmi ťažké. Často s kolegyňami opatrovateľkami spomíname na veselé príhody s klientmi, ktorí tu už nie sú.“

Dôkazom jej blízkeho vzťahu s klientmi je aj fakt, že jeden z nich bol aj hosťom na jej svadbe. „Pán Jozef bol jeden z prvých klientov nášho senior centra. Vždy keď ma môj vtedy ešte priateľ prišiel zobrať do práce, podal mu ruku, prehodili pár viet. Časom sme sa zblížili až natoľko, že keď sme plánovali svadbu, túžil sa jej zúčastniť. V deň D bol snáď vo väčšom strese, ako samotná nevesta. Službukonajúce opatrovateľky ho obliekli, ďalšie kolegyne ho vyzdvihli a priviezli. Bol úžasný, počula som ho, ako celý čas od dojatia plakal,“ zaspomínala si s úsmevom.