O nemocnici

27.3.2026

„Stále sa cítim ako osemnásťročná,“ hovorí s úsmevom MUDr. Ľubica Hrachová, ktorá ani po sedemdesiatke neodložila biely plášť. Jej príbeh je o láske k medicíne, pokore aj o tom, že pomáhať sa dá v každom veku.

V čase, keď mnohí jej rovesníci už naplno oddychujú a užívajú si zaslúžený dôchodok, MUDr. Ľubica Hrachová si zvolila inú cestu. Aj po oslave svojho okrúhleho jubilea 70 rokov zostáva aktívnou lekárkou a naďalej sa venuje pacientom v internej ambulancii Nemocnica AGEL Handlová. Jej príbeh je dôkazom, že medicína nie je len povolanie, ale celoživotné poslanie. „Aj keď som už mala dôchodkový vek, stále som mala záujem o odborné veci. Vzdelávala som sa, čítala odborné časopisy a mala som pocit, že ísť na dôchodok by bolo plytvanie mojou energiou a potenciálom. Zdalo sa mi, že je škoda zavesiť prax na klinec, keď môžem byť stále užitočná a byť tu pre pacientov,“ hovorí lekárka, ktorá sa aj na dôchodku rozhodla venovať tomu, čo ju napĺňa. Ako sama s úsmevom dodáva, vek vníma s nadhľadom: „Vek neznamená, že sme nemožní. Hoci starneme, stále sme to my. Povaha, energia ani vedomosti sa nemenia, ak máme zdravie. Ja sa stále cítim, akoby som mala osemnásť, len som staršia.“

Jej profesionálny život je pevne spätý s handlovskou nemocnicou, kde pôsobila viac ako štvrťstoročie. „Dvadsaťpäť rokov som pracovala na lôžkovom internom oddelení, aj ako ambulantný internista a diabetológ. Keď sa oddelenie zrušilo, zostala som už len na ambulancii,“ spomína. Počas svojej kariéry zažila výrazný vývoj medicíny. Od čias, keď dominoval osobný kontakt a obmedzené možnosti liečby, až po dobu, ktorá priniesla technologický pokrok a nové terapeutické možnosti. „Keď som začínala, medicína bola oveľa viac o osobnom kontakte. Neordinovali sme cez telefón, nemali sme online systémy ani recepty na diaľku. Pacienta sme videli, vnímali ho. To je niečo, čo má stále obrovskú hodnotu,“ zdôrazňuje. Zároveň však oceňuje pokrok, ktorý medicína dosiahla: „Dnes máme fantastické lieky a možnosti liečby. Kedysi sme často nemali čím pomôcť. Pamätám si, ako som celé noci sedela pri posteli astmatika a podávala mu kyslík z fľaše, lebo nič iné nebolo. Dnes taký pacient dokáže vďaka liekom žiť plnohodnotne a do nemocnice sa dostane len výnimočne.“

Za desaťročia praxe stretla tisíce pacientov. „Každý pacient vo mne niečo zanechal. Toto povolanie sme si vybrali preto, aby sme pomáhali. Máme úspechy aj neúspechy, ale nie preto, že by sme nechceli liečiť. Človek nie je stroj. To, čo pomôže jednému, nemusí pomôcť druhému. Ľudský organizmus je jedinečný,“ hovorí s pokorou. K medicíne ju priviedla nielen prirodzená zvedavosť, ale aj rodinné zázemie. „Od mala som mala dobrú pamäť a vedela som si spájať súvislosti. Fascinovali ma biochemické procesy v tele. Pôvodne som chcela študovať kriminalistiku v Prahe, ale keďže som bola jediné dieťa, otec ma presvedčil, aby som zostala doma a išla na medicínu. Nakoniec mal pravdu, aj medicína je vlastne pátranie a ja som sa v nej našla,“ spomína.

Dnes, po rokoch skúseností, odovzdáva svoje posolstvo aj mladším kolegom. „Vzdelávania nikdy nie je dosť, bez neho sa liečiť nedá. Ale najmä nesmieme zabudnúť byť človekom. Nevyvyšovať sa, byť empatickí. Som rovnaký človek ako kominár či prezident,“ hovorí otvorene. Zvlášť zdôrazňuje význam osobného kontaktu: „Mladým lekárom by som odkázala, aby nikdy nestratili kontakt s pacientom. Keď sa na neho pozriete, dozviete sa viac, než keď s ním hovoríte cez telefón.“ Napriek náročnosti povolania by na svojej životnej ceste nič nemenila. „Medicínu mám rada. Aj keď som bola niekedy unavená alebo som nemala čas na súkromie, vybrala by som si ju znova. Svojmu mladšiemu ja by som odkázala jediné: čo ťa nezabije, to ťa posilní,“ uzatvára s úsmevom.