O nemocnici

12.5.2026

Niektoré povolania si človek nevyberie jedným rozhodnutím. Skôr si ho postupne nájdu samy prostredníctvom hodnôt, ktoré v ňom od detstva ticho rastú. Aj príbeh námestníčky pre ošetrovateľstvo Nemocnice AGEL Handlová Mgr. Tatiany Gregušovej, MSc., dipl. s., je práve taký. Je príbehom ženy, ktorá chcela pomáhať a dnes stojí za tímom sestier, ktoré robia to isté každý deň.

Na začiatku nebol jeden silný moment rozhodnutia. Skôr tichý, dlhodobý pocit, že chce byť užitočná. Ako dieťa chcela byť učiteľkou, lekárkou, jednoducho niekým, kto pomáha. „Vždy ma to ťahalo týmto smerom,“ spomína námestníčka pre ošetrovateľstvo Nemocnice AGEL Handlová Tatiana Gregušová. Možno preto ju očarila aj samotná predstava sesterskej uniformy, symbolu starostlivosti a blízkosti. Jej cesta mala viesť cez zdravotnícku školu až na medicínu. Život však rozhodol inak. Nastúpila ako detská sestra na novorodenecké oddelenie. Práve tam sa začal príbeh, ktorý dnes trvá už celé desaťročia.

Začiatky v praxi sú tie, ktoré sa vryjú najhlbšie. Novorodenecké oddelenie bolo miestom radosti, vďačnosti a silných emócií. „Začiatky v práci mladého človeka utkvejú najviac. Pracovala som na oddelení, kde bolo také pozitívne ovzdušie. Narodilo sa dieťatko, bola to veľká radosť, vďačnosť, pozitívne emócie. Niekedy sa však narodil aj patologický novorodenec, a to som ako mladá sestra zvládala niekedy lepšie, niekedy horšie. Nie raz som si aj poplakala,“ priznáva otvorene. Stretnutia s chorobou či komplikáciami boli pre mladú sestru skúškou, ktorú sa učila zvládať deň po dni. Postupne prišla profesionalita, ktorá však nebola stratou citlivosti, ale schopnosťou uniesť aj ťažké chvíle. Jeden moment si ale pamätá dodnes. „Otecko, ktorý bol prítomný pri pôrode, sa po prvom ošetrení svojho dieťaťa dojatý na mňa otočil a povedal - sestrička, vy máte najkrajšiu prácu na svete. V tej vete bolo všetko. Radosť, úcta aj pravda, ktorú si v každodennom nasadení človek niekedy prestane uvedomovať,“ spomína Mgr. Gregušová.

Podľa Tatiany Gregušovej verejnosť často vidí len malý zlomok reality. Práca sestry nie je len o podávaní liekov či asistencii lekárovi. Je to vysoko odborná profesia, ktorá si vyžaduje vzdelanie, skúsenosti aj neustálu pozornosť. „Verejnosť často vníma prácu sestier zjednodušene, býva ovplyvnená seriálmi alebo len občasnými návštevami v ambulancii. V skutočnosti je to vysoko odborná, fyzicky aj psychicky náročná profesia,“ vysvetľuje. Za týmto povolaním sa skrýva obrovská záťaž, ktorú si mnohí neuvedomujú.

„Práca zahŕňa manipuláciu s nepohyblivými pacientmi, dlhé státie a chodenie počas 12-hodinových zmien. Sestry sú denne konfrontované s bolesťou, utrpením a smrťou pacientov. Musia zvládať krízové situácie, agresivitu pacientov či ich príbuzných a napriek tomu ostať empatické,“ približuje realitu. Popri tom všetkom nesú aj veľkú mieru zodpovednosti, ktorú si mnohí neuvedomujú. Vedú dokumentáciu, koordinujú starostlivosť, sledujú stav pacientov a často ako prvé zachytia zmeny, ktoré môžu rozhodnúť o ďalšom vývoji liečby. Sestra je spojovacím článkom medzi lekárom, pacientom a rodinou, a práve v tejto komplexnosti spočíva náročnosť, ale aj výnimočnosť jej práce. „Sestra je doslova manažérkou pacienta,“ hovorí.

Na otázku, čo je na práci sestry najťažšie, odpovedá bez prikrášľovania. Emocionálne vyčerpanie, fyzická únava, nedostatok personálu či práca počas sviatkov a víkendov, to všetko je súčasťou reality sestier. Napriek tomu existuje aj druhá strana. Tá, ktorá dáva všetkému zmysel. „Najkrajší je pocit zmysluplnosti a pomoc pri uzdravovaní. Nič nenahradí radosť, keď sa pacient po dlhom boji uzdravuje a sestra vie, že k tomu prispela svojou odbornou starostlivosťou. Veľkou odmenou je aj úprimné ‚ďakujem‘ od pacienta alebo jeho rodiny,“ hovorí. Dôležitý je aj ľudský rozmer tejto profesie. „Sestra je pacientovi najbližšie, často sa stáva dôverníkom v najťažších chvíľach života. Tento hlboký ľudský kontakt je poslaním. Práca je zároveň veľmi rôznorodá a dynamická a veľkú rolu zohráva aj tímová spolupráca a vzájomná podpora v rámci kolektívu,“ dopĺňa.

Dnes pôsobí už 16 rokov ako námestníčka pre ošetrovateľstvo. Na svoju rolu sa nepozerá ako na riadiacu funkciu v tradičnom zmysle. „Svoju úlohu vnímam ako spojku a podporu. Byť mostom medzi vedením nemocnice a ošetrovateľským personálom, zabezpečovať, aby mali sestry všetko potrebné pre bezpečnú a kvalitnú prácu,“ vysvetľuje. Zároveň cíti silnú zodpovednosť voči svojim kolegyniam. „Chcem byť ich obhajkyňou, zabezpečiť férové pracovné podmienky a podporovať ich vzdelávanie a profesijný rast. Zároveň dbám na to, aby sa ošetrovateľská starostlivosť poskytovala na najvyššej úrovni a s ľudským prístupom, aj keď je málo personálu a tlak je veľký,“ hovorí.

Keď sa obzrie späť, vidí za sebou konkrétnu prácu. „V každom kúte nemocnice vidím svoj nápad, svoju ruku, svoju spoluúčasť. Toto by však nebolo možné, keby som nemala také kolegyne, aké mám,“ zdôrazňuje. Práve kolektív považuje za jednu z najväčších hodnôt. „V malej nemocnici sú vzťahy iné, bližšie, rodinnejšie. Všetci sa poznáme, navzájom si pomáhame a vznikajú tam priateľstvá na celý život.“ Pri príležitosti Medzinárodného dňa sestier má pre svoje kolegyne jasný odkaz. Nie formálny, ale osobný. „Milé sestry, ste nesmierne dôležitou až nenahraditeľnou súčasťou nielen našej nemocnice, ale aj celého zdravotníctva. Vaša práca nie je len o odborných úkonoch, ale o nesmiernej trpezlivosti a ľudskosti, ktorú vkladáte do každej minúty služby, aj keď ste už na pokraji síl. Ďakujeme vám za každé povzbudivé slovo pre pacienta, za každú bezchybne podanú pomoc a za to, že vnášate svetlo tam, kde je strach a choroba. Prajem vám, aby ste od okolia dostávali aspoň toľko uznania a úcty, koľko si zaslúžite, a aby ste nikdy nestratili ten vnútorný pocit, pre ktorý ste si toto povolanie vybrali. Buďte na seba hrdé,“ uzatvára Tatiana Gregušová.